Foto: ICEJ Slovensko

Foto: ICEJ Slovensko

Vrba-Wetzler Memoriál - chodiaci pamätník

Cena za útek a cena za pravdu o lži

 


Chodíme po areáli koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Leje ako z krhly. Všade je blato. Chatrné tenisky sa mi premočili. Podchvíľou som sa zakrúcala do dlhého svetra, ale aj tak mi bolo trochu chladno, a to bolo leto v plnom prúde, začiatok augusta 2022. 

V mysli sa vraciam k slovám slovensky hovoriacej sprievodkyne o tom, aká bola cena za útek z lágru. Všetci vedeli, čo ich čaká, keď večer pri kontrole bude niekto chýbať. Siaham do svojich poznámok z výkladu a opäť ma premkýna hrôza.

Hľadanie väzňa trvalo tri dni. Esesáci sa úporne snažili o to, aby z tábora neunikla žiadna informácia, a teda ani žiadna živá duša. Preto si dali tak záležať. Ako trest za niečí útek museli ostatní väzni koncentračného tábora prestáť pred barakmi celú noc - za každého počasia, v každom ročnom období. Nehovoriac o exemplárnych trestoch na tých, ktorých pri úteku chytili. 
Raz ktorýsi z nastúpených väzňov poprosil esesáka o možnosť urobiť potrebu. Odpoveď bola, že ju má urobiť do nohavíc. Následne mu “za trest” bolo prikázané si svoje nohavice vyzliecť, zvinúť ich spolu s výkalmi a držať ich po zvyšok noci v zuboch…
Inokedy, po pokuse o útek, boli opäť väzni zhromaždení, aby celú noc stáli bez pohnutia na apelplaci. Bola medzi nimi tehotná žena. Tento raz bol január, tuho mrzlo. Státie na apelplaci prežila. Skoro ráno v baraku porodila. “Za trest” prikázal esesák vyniesť novorodeniatko pred barak, a pohodiť ho na zem, aby sa v zúfalom plači stalo potravou pre potkany…

Bezhraničné ponižovanie, obludná surovosť - slabé výrazy. Myslím, že na toto neexistuje výraz… až sa človeku zdá, že to nedokáže ani poňať, nieto ešte popísať.

Cena za útek bola známa. A predsa všetci túžili po tom, aby sa svet dozvedel, čo sa v táboroch smrti deje. Napriek tomu, že vedeli, čo bude nasledovať, mnohí neváhali pomáhať tým, ktorí sa  k úteku odhodlali. 
Z Auschwitzu sa o útek pokúsilo iba niečo cez tristo väzňov, no podarilo sa to len hŕstke z nich. Medzi nimi boli aj Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Príslušníci táborového odboja vymysleli strategický plán úteku. Horúčkovito zhromažďovali všetko potrebné, aby okolo úkrytu Vrbu a Wetzlera, v ktorom mali vydržať skrčení tri dni, vytvorili takú pachovú clonu, ktorá by zabránila esesáckym psom týchto dvoch slovenských židov vystopovať. Nehovoriac o zhromažďovaní informácií, ktoré mali o absolútne neuveriteľnej továrni na smrť svetu priniesť.
Ich strastiplná a veľmi nebezpečná, 130 km dlhá cesta z Auschwitzu do Žiliny, počas ktorej putovali cez hory po nociach, skrývajúc sa, hladujúc, s takmer zničenými nohami, úzkostlivo chrániac v snehu a vode motáky, na ktorých boli zachytené nákresy tábora, záznamy o počte zavraždených, ich stála takmer všetky fyzické i psychické sily.
Za pomoci niekoľkých dobrých ľudí, riskujúcich svoje životy i životy svojich rodín, sa Vrbovi a Wetzlerovi po dvoch týždňoch podarilo dostať do Žiliny, kde vznikla 32-stranová “osvienčimská správa”. Správa sa stala jedným z najcennejších